Na seminár sme nešli, aby sme sa zúčastnili skúšok. Bolo mi to najprv šuma-fuk, ale nakoniec, keď už je možnosť robiť skúšky, vyskúšali sme to.

Najprv sme to vyzeralo, že zložíme F1 aj D1, čiže Freestyle 1. úrovne a Dance with Dog 1. úrovne podľa českého skúšobného poriadku. Nakoniec sme sa zúčastnili len F1, pretože, čo sa kategórie Dance with Dog týka, nielen ja netancujem, ale Herbík mal v nedeľu poobede už všetkého dosť, nič nechápal, ziapal pri každom geste a mala som pocit, že aj to fríčko bude ťažké zložiť. Našťastie nebolo :).

Okrem toho, poznať reakcie vlastného psa je asi ešte dôležitejšie, ako poznať tie vlastné. V sobotu bol Herb nútený rozmýšľať od rána do večera, učili sme sa nové triky, zlepšovali tie staré, vysvetľovali sme si tréningové postupy, a okrem toho sme trénovali dve choreografie. A v nedeľu som chcela, aby pes fungoval na sto percent, aj napriek tomu, že nebol vybehaný, lebo od rána lialo, že ja som chcela, aby reagoval na slovné povely, hoci sme vždy cvičili s posunkami, že sa musel držať pri mne a nebežať zakaždým do papule nepriateľského labradora, neotravovať iných ľudí, a ešte k tomu musel byť ticho, a ja som si ho vôbec nevšímala jednu chvíľu a druhú sa musel sústrediť na 200 %. Čo by ste spravili na jeho mieste? Kričali? Áno, to robil. Kričal. Po každom cviku, bolo hodinu pred skúškou a môj pes "nevedel" odcvičiť ani cvik. Takže dážď-nedážď, šli sme sa vybehať. Polhodina po mokrom lese a miska mletej hovädziny spravili to, že o jednu hodinu bol môj psík schopný postaviť sa do stredu arény a viac-menej krásne odšliapať jednu krátku zostavu bez kriku :). A ja som si vydýchla. Skúšky prvej úrovne nie sú ťažké. Dokonca sú veľmi jednoduché. Len nemôžete chcieť po psovi, aby sa polovicu cvikov v tej zostave naučil v rámci jedného víkendu :).

Máme nakoniec "výbornú," ale len preto, lebo mám takého úžasného psa, ktorý mi odpustil moje chyby. Aspoň na chvíľu...