Keď sa Herbie prvýkrát vycikal, musel mal mať mechúr plný na prasknutie. Cikal zopár minút, po predošlých niekoľkých bezúspešných pokusoch čupnúť si a pustiť to do trávy.

Prvú stolicu som oslavovala ako blázon, aj keď sa objavila v strede poľnej cesty.  Podarila sa tesne pred tým, ako som už mala navštíviť RTG, lebo môj pes sa nevyprázdňuje.

Celý týždeň Herb vrčal na všetky psy z môjho náručia. Prenášala som ho od stromu k stromu, po schodoch, do výťahu a z výťahu.... Preväzy rán sa konali na klinike v Trnave, kde dostával aj infúzie. Šesť dní po operácii sa prvýkrát oňuchal s iným psom, úspešne a bez vrčania. V ten istý deň začal byť zúfalý zo sťahujúcej sa vyše 30-štichovej rany, ktorá začínala na slabinách a končila na druhej strane chrbta. Na siedmy deň si vytrhal dva stehy zo slabín, keď som naňho chvíľu nedávala pozor. Vyfasoval nepríjemný golier. Preväzy už som musela robiť sama... Niekoľko minút pekla sa začínalo kňučaním, metaním sa a zavýjaním, končilo sa vrčaním a chňapaním a po celú dobu sa Herb snažil vyvliecť a utiecť a zlízať si sprej z rany. Rana ho ťahá a je nervózny, vonku pekne chodí za mnou, ale najradšej by sa rozbehol niekam, no nedokáže to...