Ráno nakoniec naozaj prišlo. Herbík, celý poviazaný ležal od večera v tej istej polohe. Musela som zistiť, či má funkčný chrbátik. Opatrne som ho zdvihla a postavila. Zadné labky sa začali chvieť, pustila som zadok... a Herbie zostal stáť! Opatrne som ho uložila naspäť. O pár hodín sme už zase leteli do Trnavy, na infúziu a kontrolu. Herbinko sa sotva hýbal, ťažko vnímal veci okolo seba, a ceslú cestu tam aj späť presedel na zemi pod sedadlom spolujazdca, a hlávku mal nehybne uloženú na sedadle.

Poobede som navštívila stanicu mestskej polície. Zhodli sa na tom, že keďže naše veterinárne účty presiahli hodnotu priestupku, máme sa obrátiť na štátnu políciu, a podať trestné oznámenie. Trestné oznámenie je v každom prípade nepríjemná vec pre každého, tak som sa chcela najprv dohodnúť s majiteľmi cane corso, čo navrhnú oni. Aj keď som vedela, že ich pes už mal predtým nepríjemnosti a konflikt s iným psom, myslela som si, že takú vážnu vec ako táto budú chcieť doriešiť rýchlo. Večer som sa teda vybrala k majiteľom psa aj s priateľom. Na dome nebol zvonček, ani poštová schránka. Bývajú v neskolaudovanom dome, čo mi komplikovalo situáciu doručiť im nejakú poštu a vôbec, zvoniť do domu. Ale jasne sme počuli z domu hlasy aj otriasanie sa psa, takže sme búchali na drevený plot a volali, aby sme ohlásili našu prítomnosť. V dome to stíchlo, len pes začal štekať. Čakali sme, klopali a búchali, volali "Dobrý deň," "Haló," a "Prosím vás, otvorte nám," ale bezúspešne. Žeby nás nebolo počuť do otvoreného okna vzdialeného dva metre, sme sa nebáli, pretože vyšla aj suseda na druhej strane cesty o dva domy ďalej, ktorá nás počula. Po 25 minútach (!!!!) sme čakanie vzdali, pokecali sme so susedmi, ktorých sme počas čakania a odchodu stretli a šli domov.

Vo štvrtok ma teda čakala návšteva štátnej polície. Nahlásila som, čo sa stalo a poručík, ktorý vec riešil, sa mi ponúkol, že pôjde so mnou znova, v piatok večer za tými majiteľmi, pretože ak nechcú otvoriť nám, možno otvoria polícii. Súhlasila som a trestné oznámenie som nepodala.

V piatok som volala s právničkou a napísala som prehlásenie, že ak mi preplatia celú liečbu psa a cesty do Tranvy, že ich nebudem žalovať a nepodám ani trestné oznámenie. Napísala som na A4 list, v ktorom som opísala situáciu, do ktorej ma nechtiac títo ľudia dostali, pridala som k listu fotky zraneného Herbieho a kópiu lekárskej správy. Bločky z veteriny nie, keďže nás čakalo ešte veľa ďalších výdavkov a cenu veterinárnych nákladov a rehabilitácie pudla som vyčíslila predpokladom. S policajtmi som navštívila som majiteľov cane corsa okolo 20:00. Napriek trúbeniu políciu, klopaniu a búchaniu a volaniu zase nikto neotváral. Len vzadu na dvore robil zavretý pes bordel. Rozprávali sme sa nahlas a asi po štvrťhodine (!!!) sa zrazu dvere otvorili a vybehla odtiaľ rozčúlená blondína, ktorá sa pýtala, že čo sa stalo. Nechcela ma ani len poriadne vypočuť, tvrdila, že sa ponáhľa a zjavne jej bola situácia nepríjemná, ledva som jej podala list, lekársku správu a fotky. Žena sľúbila, že sa mi jej manžel ako majiteľ psa ozve, keď sa vráti, a nezabudla policajtom pripomenúť, že aj jej manžel bol policajtom, ale teraz je právnik. Tiež povedala, že pes už má kúpenú obrovskú reťaz a už nevyskočí. Nepríjemná chvíľa sa skončila, keď  žena vbehla do domu a my sme ostali stáť na ceste, takmer bez slova.

Absolvovala som ďalšé telefonát s druhou právničkou, ktorá mi poradila, ako ďalej. Čakala som nečinne až do utorka, keď sa mi majiteľ psa telefonicky ozval. Priznal mi síce morálne právo na peniaze, ale vraj právny nárok nemám, a môžeme sa ďalej baviť cez právnikov... Nevyjadril ľútosť, neospravedlnil sa, miesto toho som sa dozvedela, že jeho pes si robil svoju právu, že nielen náš pes, ale ani my sme nemali právo prechádzať cez jeho ulicu, a že náš pudel jeho psa provokoval svojim štekotom. Cane corso má podľa neho geneticky zakódované, že sa musí chrániť... a že po tej ulici nemáme čo chodiť, lebo nie je naša...