Bolo neskoré popoludnie a moja mama sa chystala na kávu k svojmu známemu. Má neďaleko rozostavanú stavbu, vytiahnuté múry na budúceom domčeku do metrovej výšky, chcela ísť aj so susedou, do vaku nahádzala termosku s kávou, šálky aj koláčiky. Bolo príjemné počasie a mienila vziať so sebou psy, ale keďže ja som mala v pláne ísť točiť reláciu o psoch a vstupe do parku, pomyslela som si, že Dobík tam bude príjemným ilustračným záberom, tak som ho vzala so sebou.

Relácia sa ešte nezačala točiť, ledva som tam dorazila, už mi volala mamina, že s Herbiem je zle, že treba utekať do Trnavy, že ho napadol pes. Myšlienky mi utekali všade, myslela som na rôzne psy, ktoré mohli napadnúť maximálne priateľského pudla a prehrávala som si v hlave cestu k stavbe, aké psy sa tam chodia venčiť, aké psy tam bývajú...

Ale nestalo sa to cestou.. :( Celá spoločnosť sa usadila medzi múrikmi budúceho domčeka, a vyliali si z termosky kávu. Stavba sa nachádza oproti neprehľadnému dvojmetrovému múru, ktorý obklopuje už obývaný rodinný dom. A tento múr zrazu preskočil čierny cane corso, ktorý prebehol cez úzku cestu a objavil sa v budúcej kuchyni. Veci sa zomleli rýchlo, ľudia sa zľakli a vyskočili na múrik, nikto nepomyslel na malého psa, ktorý sa v momente ocitol v obrovskej papuli molosa. To už sa ľudia spamätali a snažili sa kričiaceho pudlíka zachrániť. Caník metal hlavou a pudla pustil, no keď sa pohol, chytil ho znova. Dostával metlou po hlave, viac po ruke nebolo, ani voľnej tehly nie... Molos nakoniec Herbíka pustil a bežal preč k susedom, odkiaľ sa tiež začal ozývať zúfalý krik.

Z domu, odkiaľ cane corso vyskočil, vyšiel muž, a reagoval pre všetkých veľmi prekvapivo. Vynadal prítomným aj zranenému pudlovi, a vzápätí sa zavrel na dvore, kde zase vynadal žene, že toho psa sa mali už dávno zbaviť.

Mamina letela s Herbiem veterinárovi, ktorý mu niečo pichol proti bolesti a poslal ho okamžite do Trnavy. Stretla som sa s maminou v meste, presadla som z jedného auta do druhého, suseda mi vzala z rúk Dobíka a brala ho k sebe domov. My sme leteli do Trnavy. No, leteli. Cesta mi prišla nekonečná!! Herbie ležal a pretáčal sa, z jedného boku mu trčalo niečo, čo mohlo byť nejaký sval alebo črevo, a na chrbte mal hematóm, ktorý sa zväčšoval. Na oboch bokoch a chrbte mal veľké rany po zuboch, niekde natrhnuté viac, inde menej. Ale brucho zdola zasiahnuté nebolo, už som sa len modlila, aby bolo všetko v poriadku aj vnútri. Herbie od nervov chňapal okolo seba, nedokázal ležať na mieste. Dorazili sme na kliniku, kde ho MVDr. Ruttkay okamžite vyšetril a vyholil mu kúsok okolo menších rán. Na sone sme sa pozreli, že vnútorné krvácanie nenastalo, a že všetky orgány sú na mieste. RTG to potvrdil, nad chrbtom bolo vidieť obrovský hematóm, ale orgány ok, žiadna tekutina. Herbie zmizol na operačnej sále, mala som dobrý pocit, že je všetko v poriadku, a že aj bude.

Dobrý pocit začal miznúť po hodine a po dvoch sa už úplne stratil. Keď po vyše dvaapol hodinách vyšiel doktor aj so žijúcim Herbiem, tušila som nepríjemnosti, ale hlavná vec, že Herbík je nažive, a že za chvíľu sa zobudí... Veterinár sa nás ale začal pýtať, či Herbie po nehode stál na vlastných nohách. Mamina povedala, že nie, lebo ho držala hneď na rukách, ja som chcela povedať, že veď na RTG stál, lenže vzápätí mi napadlo, že nestál, lebo som ho musela držať a podopierať mu celú zadnú časť tela, pretože stáť sám nedokázal... A dozvedeli sme sa, že operácia odhalila oveľa väčšie komplikácie, než bolo vidieť na sone a RTG. Ten hematóm na chrbte, to nebola krv, ale slezina, ktorá vytiekla do podkožia cez jednu z trhlín v brušnej stene. Áno, cez jednu z niekoľkých, bolo ich totiž viac... :( Ten trčiaci kus čohosi, to bol sval-závesný aparát priamo z brušnej dutiny. Náš malý pes podstrúpil kompletnú revíziu brušnej dutiny a doktor s každým ďalším rezom objavoval nepríjemnosti, najväčšou bolo svalstvo pri chrbte v dezolátnom stave. Ak sa vraj Herbie nepostaví ráno, asi už chodiť nebude...

Noc bola dlhá, asi dvakrát dlhšia ako normálna noc a asi jediný, kto spal, bol Herbie. Nevedeli sme sa dočkať rána, mne v hlave vírili myšlienky na invalidný vozík pre psy a zároveň myšlienky, že predsa nie je možné, že Herbík už nebude chodiť, veď je to Herb!