Nasratý cirkusant

Príslušník pudlieho rodu. Teda snáď. Možno jeho babka bola samotný diabol. Alebo kokeršpaniel. To už nezistím, ale isté je, že je kučeravý, nepĺzne, rád pózuje na fotkách a rád si lizne z pohára červeného. A miluje ľudí. Nie bezvýhradne. Teda miluje hlavne mňa, čo sa prejavuje napríklad tým, že mi rád nosí do postele kvety. Aj s kvetináčom. Hlinu vždy pekne rozhádže s rádiusom tak na meter a pol, pričom kvet aj s koreňom necháva na vankúši. Romantik jeden. Rád potom sleduje, ako volám a výskam a ako nadšene trasiem paplónom. O pudloch sa inak hovorí, že sú nesmierne vnímavé. Je to pravda. Herb vždy vie, že keď mám zlú náladu, má sa zdržiavať čo najďalej. Bohužiaľ, zle si to vysvetľuje vonku, lebo tam to dodržiava tiež, na moju rastúcu zlosť.

Ryšavec je nadpriemerný pes. On možno ani nie je pes, len je v ňom uväznený. Vypestoval si rôzne úchylky, ako napríklad hltanie vatových tampónov alebo lízanie očných tieňov. Často mi rozpráva o svojich túžbach, tým svojim „uhmmmmmmm“ alebo „uaaauauaaa.“ A ja mu rozumiem, kedy chce maškrtu, kedy je vážne hladný a kedy už vážne nevydrží.

A čítam mu myšlienky. Je to samozrejme vyššia forma komunikácie, ktorú zvládnu len dobre zohraté dvojice, že jo :P. Stačí, keď myšlienkami žiadam, a oni rozumejú obaja. Napríklad stojím vonku a čakám a myslím a silno žiadam, že "ty krpatý hnusný dilino, kukni už na mňa!" no a on sa vtedy pozrie. Ale niekedy myslím tak hlasno, že čo im urobím, keď prídu, že radšej utekajú preč.

Niekedy sa s HerrBohom aj hádame cez myšlienky. Napríklad ja písknem (akože ku mne, lebo my sa dorozumievame aj pískaním) a Herbo stojí ako tá vec v teplej vode.
Na to si ja pomyslím: "Ty malý bastard, ty si to nepočul?"
A on na mňa ukradomky kukne a si pomyslí: "Počul som, ale snáď nebudem behať, jak ty pískneš!"
A ja si na to pomyslím: "Tak tomu ver, že budeš!" (aj si dupnem nohou niekedy, že akože myslím naozaj).
On na to: "Až keď narátam do 5!"
Ja na to: "Ty nevieš rátať!"
On na to: "Máš pravdu, neviem, ale ešte toto si očúram." Ako púšťa moč, ešte sa uškrnie a pomaly sa doplazí. A niekedy, keď nemočí, a príde do tri (aj predsadá vtedy ukážkovo), tak sa na mňa pozrie zdola korálkovými očami a pomyslí si: "Piškotku nemáš?"